O pozitívnom vplyve nekvalitnej hudby na kreatívne písanie.

Odkedy sa venujem copywritingu, začala som si všímať veci a procesy, ktoré s písaním súvisia. Poviete si: „čóó aké procesy símťa, veď otvoríš word, oprášiš klávesnicu a píšeš. Big deal.“  Lenže ono to také jednoduché nie je.

Kreativita má totiž svoj vlastný život a vlastné nálady, a keď sa jej práve nechce, kamarátiť sa s vami nebude. Ja sa s tou mojou stále spoznávam, zisťujem, čo na ňu platí a čo až tak nie, čím jej ulahodím a kedy sa mi, božeuchovaj, otočí chrbtom.

Moja kreativita mi od začiatku naznačuje, že potrebuje hluk. Že v tichu sa so mnou o nič nepodelí, zbytočne budem klávesnicu oprašovať, kávu variť a zamyslene sa tváriť. Skúšala som to. Mala som dojem, že tiché prostredie je jedným zo základných predpokladov tvorivého písania. Ale čokoľvek, čo som v tichu vyprodukovala, bolo nakoniec nepoužiteľné. Textom z formálneho hľadiska síce nič nechýbalo, aj pointu mali, ale boli jednoducho nepoužiteľné. Nebolo to ono, niečo im chýbalo.

Tak som stlačila play. Na youtube, ako inak. Najprv väčšinou klikám na hudbu, ktorú poznám. Ale potom sa už nestarám, pretože kreativita vo mne sa začína nepokojne mrviť a ja sa jej musím venovať. A zrazu píšem jak ďábel, prsty behajú po klávesnici, s kreativitou si dávame high-five a písmenká sa ukladajú jedno vedľa druhého presne tak, ako treba.

A to všetko najmä vďaka hluku, ktorý mi prúdi cez slúchadlá do uší. Ide o to neticho, o ten hluk, nie o samotnú hudbu. Po prvých pár minútach ju totiž takmer úplne prestávam vnímať a nechávam youtube, aby mi podsúval akékoľvek playlisty uzná za vhodné. A že naozaj podsúva všelijaké.  Mnohokrát som pri písaní z absolútneho sústredenia zrazu precitla a zistila, že počúvam natupírované slaďáky z 80-tych rokov, výber z tvorby Hečkovcov alebo klasiku typu Mr President. Naozaj, nepreháňam. Nedávno som napríklad písala článok týkajúci sa témy medzigeneračných vzťahov a hádajte, čo mi k tomu hralo. Áno, presne tak. Ľúbivé tóny hitu ´Coco Jambo´.

Je mi to trochu trápne, oveľa radšej by som písala do rytmu skutočnej hudobnej kvality, ale nepomôžem si. Skáčem tak, ako kreativita píska. Nemôžem predsa za to, aký má hudobný vkus. A tak  jej rada doprajem otravné odrhovačky a ona mne zasa dopomôže k pekným a zmysluplným písmenkám.   

P.S. Pokojne si Coco Jambo pustite aj vy. Nikto sa o tom nemusí dozvedieť.